Bol ešte veľmi malý, keď sa rodina prisťahovala z rodných Solčian do Bratislavy. Bývali na Tehelnom poli, šarvanci sa tam hrávali a raz sa vybrali na štadión k tajomníkovi a oznámili: „Chceme za Slovan hrať.“ To bolo v roku 1960 a o desať rokov hral Ondruš v ligovom mužstve. S výnimkou vojenskej služby v B. Bystrici zotrval v belasom drese do roku 1981. Potom skúšal, ako chutí zahraničný futbal v FC Brugge, FC Thonon i FC Biel. Skončil po zranení v roku 1989. Čo všetko sa medzi tým udialo? V našej lige zohral 226 zápasov, so zahraničnými by to bolo okolo 300. Ako stopér dal 38 gólov! Bol kapitánom mužstva a majstrom čs. republiky v rokoch 1974 a 1975 i Čs. pohára 1974. V rokoch 1974 – 1980 58-krát reprezentoval ČSSR a 8-krát skóroval. Tridsaťkrát bol kapitánom. Aj na ME (1976), keď získal v Juhoslávii zlatú medailu, aj na ME 1980, keď sa vracal z Talianska s bronzom. Považovali ho za jedného z najlepších stredných obrancov Európy, prirovnávali k F. Beckenbauerovi. Bol šiestym futbalistom Európy 1976, druhý v ČSSR a v rokoch 1974, 1975 a 1977 tretí. V ankete storočia na Slovensku skončil hneď za Popluhárom a Adamcom na treťom mieste. Jeho vizitka je nesmierne bohatá. Bol majákom našej obrany, nesmierne ctižiadostivým mužom – čo si zaumienil, musel dokázať. Bol dôstojným nástupcom Popluhára, ktorý chcel vždy víťaziť a byť najlepší. Všetci, s ktorými hral, by vám to potvrdili. Vždy perfektne oblečený, komunikatívny. Na trávniku ako kremeň, húževnatý, vitálny, emotívny, so silnou vôľou. Odohral za sebou aj 30 medzištátnych zápasov, v priebehu štyroch rokov nastúpil 35-krát. Na ME v Belehrade priam oslnil divákov i odborníkov. Slovan stále miluje i navštevuje. Mal v ňom rôzne funkcie ba bol aj predsedom klubu. Po ukončení činnosti ostal žiť neďaleko Lausanne vo Švajčiarsku. Len tak, lebo sa mu tam zapáčilo.
